V polovici augusta som s maminou absolvoval krátky (ale húževnatý) výlet do Švajčiarska. Hlavným cieľom našej cesty bol vlakový výlet z Zermattu do St. Moritzu, ale k tomu sa ešte dostanem.
zdroj: STC AG
V krátkosti k samotnému Glacier Expressu: vlak vypravujú medzi Zermattom a St. Moritzom dvakrát denne a prechádza cez Švajčiarske Alpy až do známeho strediska zimných športov v St. Moritzi. Na ceste vystúpa do výšky viac ako 2000 m. n. m. a prechádza cez mnoho tunelov a mostov pričom sa vláčik nikam neponáhľa a necháva Vás vychutnať si pohľady na krásne údolia, rieky, vrchy a všetko, čo po ceste cez Alpy môžte vidieť. Glacier Express som objednával ako balíkový výlet priamo cez Switzerland Travel Centre. Výlety ponúkajú aj niektoré slovenské a české cestovné kancelárie, ale je zbytočné platiť sprostredkovateľom, za to, čo si viete ľahko vybaviť sami. Stačí vedieť anglicky, nemecky, taliansky alebo francúzsky a vyklikáte si to raz-dva. Balíkový výlet som to označil pre to, že rovno sa dá k nemu zabookovať aj hotel a navyše takto zakúpený výlet obsahuje aj paušálne lístky na vlak z letiska (resp. od hraníc) a naspäť na letisko (resp. na hranice). Máte tak všetko v kope – stačí vybrať vhodné letenky a ide sa. Náklady sú zároveň nižšie, ako keby ste ste objednávali ubytko a dopravu individuálne. Apropos letenky: tie si zarezervujte až vtedy, keď vám STC potvrdí platnosť termínu vášho Glacier Expressu – ja som bookoval koncom júna a takmer všetky termíny na vlak už boli rezervované. Je o to naozaj veľký záujem. Jazda sa dá rezervovať v oboch smeroch z Zermattu -> St. Moritz a naopak resp. môžete nastúpiť aj na niektorom mieste po trati a vystúpiť skôr (napr. Visp->Chur), to je na Vás.
1. Deň – prílet a Zermatt
Cestu sme si naplánovali tak, aby sme pohodlne stíhali prísť za bieleho dňa a pri troške šťastia ešte absolvovať výlet na Görnergrat. Keďže 15.08. je v Rakúsku sviatok, ráno bolo na letisku málo ľudí. Jediný problém bol s batožinou, na ktorú sme si nevedeli vytlačiť tracking štítky – automat na self check-in jednoducho vypísal, že sa to nedá a hotovo . Pokus so živým človekom už prebehol úspešňejšie aj keď sa personál čudoval, ako je to možné, bolo vidieť že sa to občas stáva, takže Austrian airtlines -1 bod. Celkovo by som im mal ale aj nejaký bod pridať, na palube sa podáva káva a muffin (s čokoládou;), prípadne iný drobný snack. Keďže sme do Zürichu pricestovali včas, stihli sme vlak 10.40, ktorý ide rovno z letiska smer Visp. To malo jednu výhodu a jednu nevýhodu: budeme mať dosť času v Zermatte, ale nebol čas si kúpiť jedlo. Vo Vispe sme totiž hneď prestúpili na IRko do Zermattu.
Už samotná cesta medzi Vispom a Zermattom je dychberúca. Nádherné údolie Mattertal malo nádych omnoho suchšieho podnebia, čo bolo spôsobené veľmi teplým letom, ktoré sa nevyhlo ani Alpám. V dedinkách na úpatí hôr je však živo. Všetko je krásne upravené, tu a tam vidieť na úpätiach vysadenú révu a mnohé domy majú veľmi zaujímavý kamenný šindel z miestneho prírodného materiálu. Keď som prišiel do Zermattu, čakal som iba na jednu chvíľu – kedy sa mi ukáže Matterhorn. Ten pohľad je úžasný – zo slnečného údolia sa týči na horizonte ako ľadová trhlina v priestore, ktorá je ako z filmu nejakého bláznivého sci-fi autora. Je to tak neuveriteľný pocit, že ho treba zažiť – fotky skreslujú, nie je možné to dobre popísať. Je to fantázia. Zermatt samotný je dosť skomercionalizované miesto – všade sú značkové obchody so šperkami a športovými potrebami. Zvyšok budov tvoria hotely a reštaurácie, ktorých sú stovky a stále pribúdajú ďalšie. V samotnom meste nechodia žiadne autá. Za to tu behá veľké množstvo hranatých elektrovozítok, ktoré vyzerajú, ako by vypadli z Total Recallu. A keď hovorím behá, tak tým myslím ohrozuje chodcov – v Zermatte nie sú takmer žiadne chodníky. Cestičky sú úzke, presúvajú sa po nich všetci turisti a cyklisti a do toho sa tu motajú tieto tiché hnusné elektrotaxíky. Fandíme životnému prostrediu, ale bolo by fajn, keby im namontovali nejaké permanentné pípanie, keď sa hýbu, lebo je to dosť nebezpečné a navyše aj nepríjemné stále si kontrolovať, či Vám nie je v pätách jeden z tých drzých vodičov. Po ubytovaní v našom hoteli, ktorý je 10 minút od stanice a po tom, čo sme si troška oddýchli sme sa vybrali na lokálnu superaktrakciu – železničkou na Gornergrat. Zubačka vedie priamo z Zermattu hore údolím asi 40 minút do výšky cca 3100 m. n. m.. Základný spiatočný lístok pre jedného vychádza na 119 CHF, ale z nejakého dôvodu nám pánko za okienkom ponúkol výbornú zľavu a nakoniec nás vyšli dva lístky spolu iba 123€. Môže sa to zdať veľa, ale vo fantastickom počasí by bolo hriech nevyužiť príležitosť sa tam hore rozhliadnuť. Na finálnej stanici sa nachádza observatórium, reštaurácia aj hotel, ale predovšetkým tu máte úžasnú 360° vyhliadku na mnohé troj- a štvrtisícovky samozrejme aj s majestátnym Matterhornom.
2. Deň – Glacier Express Zermatt – St. Moritz
Ako som už na začiatku popísal Glacier Express premáva každý deň a je veľmi žiadaný. Náš vlak bol úplne plný. Rozdiel medzi vozňami prvej a druhej triedy je v tom, že v jednotke sú v jednom rade oproti sebe dve sedadlá a v druhom rade štyri sedadlá, zatiaľ čo v dvojke sú to dve dvojice. Sedenie vo „štvorke“ má tú nevýhodu, že cesta je v celku dlhá a miesta je predsa len o čosi menej, ako by sa na takú dlhú cestu žiadalo. Záleží samozrejme aj od spolucestujúcich, s ktorými sedíte tak povediac za jedným stolom. My sme boli s mladým párom – Američan a dievča, ktoré hovorilo americkým prízvukom, ale asi odtiaľ nebola. Povedľa zasa sporiadaná britská rodinka s tip-top britským prízvukom, ďalej vo vozni Japonci, Indovia, Austrálčania… stačí si vybrať 🙂 Človek musí mať aspoň istú mieru tolerancie keďže veľa rôznych ľudí spolu chvíľku cestuje a je zatvorených v jednom vozni. Nie že by sme boli priviazaní k lavici, ale vlak mal na staniciach, na ktorých stál iba minimálne zastávky, na výstup a nástup cestujúcich, žiadna ďalšia väčšia plánovaná prestávka – zopár bolo takých neplánovaných, keď vláčik čakal pred alebo na niektorej zo staníc na oproti idúci vlak. To sme ale samozrejme nevystupovali, lebo sme nevedeli, ako dlho budeme stáť. Pri takej dlhej ceste sa človek ale zopárkrát potreboval postaviť a troška sa natiahnuť. Zhruba v polovici jazdy sa podávalo aj jedlo – my sme mali predplatené menu k cestovnému lístku, ale obsluha chodila stále a bolo možné si vybrať z celkom postačujúceho jedálneho a nápojového lístka. Hlavná atrakcia cesty – a to cesta samotná sa ťažko opisuje. Vidiek Švajčiarskych Álp je taký pôvodný, neindustrializovaný, ide predovšetkým o prírodu a hory, ktoré vás obklopujú pričom nemá veľmi význam to opisovať alebo fotiť, človek to musí vidieť a zažiť na vlastné oči. Každopádne, stojí to za to. Do St. Moritzu sme prišli podvečer s malým meškaním.
2. a 3. Deň – St. Moritz a návrat
Vlaková stanica v St. Moritzi je kúsoček od jazera, popri ktorom sa sa prešli k nášmu hotelu. Fúkal pomerne chladný vietor, čo v tejto nadmorskej výške naznačovalo zmenu počasia. Našťastie sa druhý deň opäť vyčasilo a keďže vlak nám späť do Zürichu odchádzal až o 14.00 mohli sme sa ešte prejsť popri (tentorkát už nerozfúkanom) jazere. Celý St. Moritz pôsobí oveľa sympatickejším dojmom ako Zermatt napriek tomu, že tu už je klasická premávka a hlavná cesta takpovediac pretína mestečko na dve polovice – tú pri jazere a tú na druhú stranu do úpätia hôr. St. Moritz čerpá skôr zo svojej predošlej slávy a napriek tomu, že je tu nákladný život, nepôsobí tak snobsky ako Zermatt. Údolie obklopujú hory, ktoré si v lete priam pýtajú byť preskúmané turisticky alebo na biku. V zime je to samozrejme synonymum lyžovačky. Navštívili sme tu večer jednu veľmi príjemnú reštauráciu – Pizzeriu Caruso, ktorá je skrytá v suteréne hotela Laudinella – príjemná, útulná a stále plná hostí.
Na spiatočnej ceste do Churu sme si mohli ešte raz vychutnať všetky technické zázraky tohto posledného úseku trate – tunela Albula, Schmittentobel Viadukt a aj úžinu Via Mala. V Chure sme prestúpili na IC smer Zürich, ktorý sme dosiahli za 80 min. Z hlavnej stanice na letisko je to už iba 10 minút. Nádherné počasie, ktoré nás sprevádzalo celú cestu žiaľ nevydržalo až do úplného záveru výletu a v Zürichu nad letisko boli búrky, v dôsledku čoho poposúvali všetky lety vrátane toho nášho. S 50 minútovým meškaním sme ale za hodinku nakoniec pristáli vo Viedni.