Moliére je taký pojem v svetovej lieratúre, že vyjadrovať sa k jeho dielu, je ako písať recenziu na Shakespeara. Preto vopred s ospravedlnením uvádzam, že toto je skôr niekoľko viet k samotnému dielu, ako nejaká seriózna literárna analýza. Podľa názvu dielo pozná takmer každý, podaktorí z nás aj vedia, čo slovo Mizantrop znamená. A tak som si aj ja vystačil s laickým a jendoduchým chápaním tohto slova. Logicky som si podľa toho aj predstavoval, o čom dielo je – myslel som, že ide o román, ktorý popisuje nejakého starého ufrflaného chlapa, ktorý jednoducho nemá rád ľudí.
Ponaučenie je nasledovné: Moliére písal hry, nie romány a mizantrop nie je mizantrop iba tak pre nič za nič, aj keď o nejakom prerode z normálneho človeka – Alcesta (tak sa hlavný hrdina volá) na človeka, čo opovrhuje ľuďmi sa toho vlastne veľa nedozvieme. Vieme ale, že mizantropia je v jeho prípade dôsledok a nie príčina jeho správania. Alcest nenávidí všade prítomnú pretvárku a pokrytectvo spoločnosti v ktorej sa pohybuje. Odmieta sa podriadiť neúprimnosti a intrigám, ktoré sú spoločenskou normou za vlády Ľudovíta XIV. Napriek svoju skalopevnému presvedčeniu je zaľúbený do Célimène, ktorá je stelesnením všetkého, čo mu je tak cudzie. Nemôže si pomôcť a bojuje o ňu s ďalšími tromi sokmi. Omnho triezvejší pohľad na svet predstavuje jeho priateľ Filint, ktorý tiež vidí, ako spoločnosť funguje, ale riadi sa skôr pravidlom „neplávať proti prúdu“. Odporúča Alcestovi, aby neupozorňoval na všetky krivdy a pretvárku, lebo tak škodí sám sebe a nikomu tým nepomôže. Alcest je tak obeťou svojej vlastnej vysokej morálky, ktorá ho dostane do nejedného problému aj v spore o zbožňovanú Célimène. Práve jeho milenka je epitómom všetkého, čo tak nenávidí, čím sa dostáva do zvláštneho paradoxu. Miluje ju, aj keď vie, že ho podvádza. Všetko vyvrcholí, keď ju nápadníci konfrontujú s jej vlastnou korešpondenciou, v ktorej nie je ohováraním ušetrený ani jeden z nich. Alcest, na rozdiel od ostatných je ochotný jej odpustiť, ak s ním odíde z Paríža na vidiek, aby sa tak chránil pred dôsledkami intríg, ktoré proti nemu rozhoral iný sok. Na toto však mladá milenka nie je ochotná pristať a to je zlomový bod v jeho láske, odoženie Célimène a už s ňou nechce nič mať. Hneď na to dvorí jej sesternici, ktorá ho však odmieta a uprednostní pred ním jeho priateľa Filinta.
Mizantrop je tragikomédia, ktorej štýl sa môže zdať modernému čitateľovi až smiešny, keďže celá hra je veršovaná (vychádzam z českého prekladu z roku 1956). Jedinou neveršovanou časťou je práve osudový list Célimène. Napriek tomu, že hra má už nejakých 350 rokov, myslím, že aj dnes má čo povedať. Občas sa aj nám môže stať, že sme v situácii, keď nič nepovieme, hoci morálka káže ozvať sa. Moderný duch doby posilňuje anonymitu a anonymita skúša našu morálku v kontexte stretu z realitou. Až šokujúco nadčasovo na mňa zapôsobil Alcestov pesimizmus v súvislosti so súdnou mocou:
Ač mi ten rozsudek zasadil spoustu ran,
nechci a nežádám, aby byl odvolán.
Toť doklad, jak jsou dnes przněna lidská práva.
Ať našim potomkům svědectví o nás dává,
ať vnuci uvidí na těchto příkladech,
kam klesl lidský rod v těch našich hořkých dnech.
Dobre napisane